dusank

V septembri 2009 vycestovala moja dcéra Eva v rámci projektu NIL organizovaného Spojenou školou v Detve do Nórskeho Karasjőku na krátky študijný pobyt. V tomto roku nórski študenti vyššej strednej školy Sami Videregaende skole Karasjők nám návštevu vrátili.

Po príchode do Detvy v skorých ranných hodinách dňa 20.05.2010 sme študentov naložili do áut a rozviezli domov, do rodín. Spočiatku sa to spájalo s určitou obavou, ako sa dorozumieme, či budú spokojní, aký program pre nich vymyslíme vo voľnom čase. Tak som využil prebytok mojej dovolenky, aby som mohol v pohode zabezpečiť približovanie dievčat medzi Stožkom a Detvou, navariť nejakú mňamku a postarať sa, o čo bude potrebné.

U mňa a mojej dcéry Evky doma v Stožku bývala študentka Anja. Prvými pripravenými raňajkami som sa jej veľmi nezavďačil, nuž obložený tanier so šunkou, salámom, syrom a množstvom zeleniny ostal bez povšimnutia. Úspech mal toast so syrom a šunkou. Odviezol som dievčence do Detvy a vrátil sa obťažkaný nákupom pripravovať obed.

Po mojom rýchlo absolvovanom základnou kurze  angličtiny pre začiatočníkov, (lekcia 1-6)  som toho až tak veľa nerozumel. A pri pokuse zapojiť sa do debaty, moja dcéra len útrpne prevrátila oči stĺpkom: „Ale oci…“, čo ma však neodradilo. Avšak pravdepodobne to odradilo Anju, pretože každý deň prišla s hŕbou nových slovenských výrazov a dokonca ich správne používala. A výslovnosť nádherná, pretože aj v nórčine vyslovujú „š, ť“ a podobné písmenká. A tak sa mi stalo, že keď prišli dievčatá, tak sa ma spýtala po obligátnom pozdrave: „Ahoj. Ako sa máš?“ na moju podobnú otázku odpovedala: „Veľmi dobre“. Dopracoval som sa úspešne aj k jedálnemu lístku, mala rada jogurt vanilkový, čučoriedkový, chutili jej naše minerálne vody, ale aj v ich jedálničku neodmysliteľná coca cola, pizza, ktorú by mohla jesť každý deň.  A svojím „veľmi dobre“ pochválila aj moju kuchyňu, jupíííííí!

Po týždni bola Anja už viac ako člen rodiny. Evka sa o ňu zodpovedne starala. Anja sa rýchlo  zabývala a napodiv som zistil, že sa začali spolu s Evou rovnako obliekať. Po večeroch sa chichúňali a švitorili angličtinou, či našou slovenčinou. A keď ju ráno išla Evka zobudiť, že je treba vstávať a ísť na pripravený školský program, Anja rozlepila oči a ozvalo sa rozospaté a strapaté nenórske: „Čooo?“

Páčilo sa mi, že bola stále pozitívne naladená a slovká „veľmi zle“ som od nej počul len vtedy, keď ju rozbolelo hrdlo. Vynechala bublinkavú colu a poslušne sa najedla vitamínov.

Čas utekal a pobyt sa chýlil ku koncu. Charizmatická Anja prirástla k srdcu nielen mojej dcére Evke, ale aj mne a všetkým jej spolužiakom a našim susedom, s ktorými sa zoznámila. S blížiacim sa  časom odchodu Anja posmutnela a prezradila, že by tu najradšej ešte ostala. Našiel som v nej dvojičku k mojej dcére, veď mali rovnaké postavy, výšku, takmer rovnaký vek a skvele si rozumeli. Ešte večer, keď sa balila, sme jej darovali niekoľko drobností. Postupne nás vyobjímala: „mám ťa rada“, na čo sa dalo odpovedať len rovnako. Odchod bol veľmi ťažký, nie dosť, že pršalo každý deň, ale aj Anja s Evkou si pri rozlúčke padli okolo krku a z očí im padali slzy ako hrachy. A až nórska učiteľka ich musela prerušiť, aby stihli v Bratislave lietadlo. Pri rozlúčke si dievčence sľúbili, že sa vzájomne navštívia. Sú v kontakte (ach sláva internetu, vymoženosti doby a techniky) a skutočne plánujú stretnutie. Len ešte neviem, či skôr budeme mať návštevu my, alebo dcéra poletí do Nórska.

Hoci Nórsko je diametrálne iný kraj, podstatne odlišné podnebie, majú inú mentalitu, iný jazyk, naše bytie nám prináša nádherné okamihy, akými sú, okrem iného, vzájomné stretnutia, komunikácia, priateľstvá, a tým aj krásne nezabudnuteľné čriepky skladačky života každého jedinca. A ja mám skvelú a zodpovednú dcéru Evku doma a odteraz už aj akoby druhú dcéru Anju v Nórsku.