dusank

Po deviatich mesiacoch nastal ten nádherný okamih. Žienka v pôrodnici a čo ešte treba nachystať na príchod nového človiečika? Človek si dnes už môže vybrať – stáť v tejto chvíli pri svojej drahej v pôrodnej sále a byť svedkom tej najúžasnejšej chvíľky, keď sa na svet vypýta úplne nový človiečik, prvýkrát sa nadýchne, zhrozene sa rozplače, kam sa to dostal z toho teplučkého bezpečia a od únavy ešte celý červený a zošúverený zaspinká. Ale človek si môže vybrať (samozrejme ak pominieme tú najhoršiu alternatívu v minulosti na Slovensku mimoriadne obľúbenú – otec sa pôjde dobre opiť, abyže sa maličké nepocikávalo) aj finálne domáce prípravy, kde k sterilite prostredia chýba už len máličko. Prvé priloženie k prsníku a neopakovateľný pocit matky, keď si uvedomí, že sa zrodil nový život a lačno sa hlási k svojim potrebám. Všetko sa musí učiť.

Návštevy, objatia, hrdosť rodičov na malý voňavý balíček. Príchod domov a strach zo zodpovednosti. Hľadanie príčin plaču, čo mu je? Je hladné, alebo pocikané, či dokonca má v plienke „praženičku“, bolí ho bruško, chce piť, alebo sa len hlási na svet. Je to obdobie učenia sa, získavania skúseností a odvahy, prekonanie strachu, či mu neublížim, keď to neviniatko chytím do ruky. Kto to prežil vie, o čom píšem. Noci plné ľahkého spánku, vyskočenie pri zamrnkaní, alebo dlhé noci, keď si malý stredobod pozornosti zmyslel, že spať treba cez deň a kdeže sú tí veľkí? Cez deň ich je okolo mňa toľko, až to ide na nervy a preto plačem a kde sú teraz? A prečo je tma? Poďte ku mne… a naučili ste si ma na ruky??? Tak si ma poďte vziať, lebo budem robiť velikánsky krik.

Všetko to zapadá do seba. Už sa smejeme, brbleme, dnes sa prvýkrát otočilo, už sedíme a koľko má ten váš? Už 8 kilo? A aha, prvý zúbok. Dokonca už lozí, čo na tom, že zatiaľ len dozadu. Malý voňavý ráčik. A už papáme aj toto…

Prvé krôčky a pády. Juj, spadol, moje chúďa… a srdcervúco sa rozplače až by sa kameň zľutoval. Znovu spadol, musel sa aj udrieť, no nedaj znať na sebe ľutovanie… a žiadny plač, tak sa pozbieral a už trieli ďalej. Vonku sa drží za prst a obzeráme každú trávičku, každého chrobáčika. Čo je to? A prečo? Kde je? A dookola stovky a tisíce otázok. Hrdosť rodičov, ako pred očami rastie, ako sa naučí každý deň niečo nové. A aký je to parádnik. My sme behávali v teplákoch a pančuškách, dnes to má rifle, koženú bundičku, hotový playboy. Nuž dieťa na zjedenie. Na vianoce trojkolku, sánky, na ďalšie už bicyklík. Až z toho bolí chrbát, ako človek uteká ohnutý za bicyklíkom a pridŕža, vyrovnáva stabilitu. A super, už to ide. Ešte maličkú prilbu a … nuž, treba ho brzdiť, upozorňovať, lebo malý „šarkan“ okúsil opojenie z  rýchlosti. Viete, čo už ten náš maličký dokáže? Veru, je to najkrajšie dieťa na svete. Je to najšikovnejšie dieťa. A ako sa ľahko učí… Päť sviečok na torte.

Potreby dieťaťa sa menia. Rodičia s ním rozvíjajú komunikáciu, aktivity, nemôže ostať spať v slepej uličke. Výlety, poznávanie okolia, ľudí. Poznáte tú hrdosť na svoje deti, na ich šikovnosť? Už o chvíľku pôjde do školy. Poznáte tie pocity, keď má teplotu a treba ho upokojiť, bdieť pri ňom, čítať mu rozprávky a odpovedať na tých milión zvedavých otázok? Len rodičia to poznajú a vedia.

V tlači som si našiel článok.

Odrazu príde zlom, príde deň, keď nemáme na výber. Natrafíme na už „dospeláka“, ktorý nedá šancu a vďaka svojmu postaveniu alebo podpore svojich príbuzných všetko zotrie pár sekundami. Natrafíme na človeka, ktorý sa opája z rýchlosti v aute, ktorého výkony svojimi schopnosťami nie je schopný zvládnuť. Natrafíme na nezodpovednosť a na neochotu niesť dôsledky svojho konania. Tiež bol kedysi dieťaťom, na ktoré bol ktosi hrdý. Tiež sa v ňom rodičia videli a dali by za neho život. Tiež v ňom vidia aj dnes dieťa, stále sú na neho hrdí  a urobia všetko, aby zľahčili jeho vinu, aby jazýček na miske váh spravodlivosti naklonili na jeho stranu. Naťahovanie súdnych procesov. A pokiaľ využívajú na to výhovorky na čiastočný výpadok vedomia počas jazdy vysokou rýchlosťou, ak by to bola skutočne pravda (a nie účelová právnická kľučka) a ak by som mal to právo, v živote by som mu nedovolil sadnúť za volant, veď sa mu to môže kedykoľvek zopakovať.

Je mi to strašne ľúto, lebo viem, čo to je starať sa a vychovávať dieťa. Hrozné pomyslenie, že päť sviečok na torte bolo konečných. Žiadny trest nie je dosť dobrý, aby zmiernil krivdu, ktorá sa stala. Komu ublížilo dieťa, ktorému sa len roztvárala kniha života.

Viem, čo to je báť sa o malé dieťa, viem, čo to je báť sa celý život aj o veľké dieťa, či nenatrafí na nezodpovedenca a niekto mne príde povedať, že už ho nikdy neuvidím. Je mi z toho zle. Stať sa môže všeličo, ale každý musí byť schopný pozrieť sa pravde do očí a niesť následky za to, čo spravil, aj keď to bolo neúmyselne. Pobúrilo ma, keď som sa dozvedel, že ani smiešny trest, ktorý nezodpovedenec dostal, nie je právoplatný a súd bude znovu riešiť otázku viny a neviny. Som znechutený a musel som sa s vami podeliť o moje pocity. Neuľavilo sa mi, ale aspoň poznáte môj názor. Nechcem súdiť, ale chcem, aby si každý uvedomil, čo to je dnes za obrovskú zodpovednosť mať dieťa, aby si každý uvedomil už vopred, čo môže spôsobiť svojím nerozvážnym konaním. Ak sa už stane, musí (mal by) sa s tým vyrovnať sám a už vôbec netuším, či sa dokáže pozrieť odvážne iným do očí. Tým, ktorí vychovávajú deti.