dusank

Už dosť bolo samoty. Preskočil som päťdesiatku, deti vyfŕkli z rodného hniezda a ja za posledný rok riešim stres samoty len bielym sexom, otvorím chladničku a vybielim ju. Nuž aj ručička mojej váhy sa hrozivo blíži k číslu 90, hoci za posledných tridsať rokov kolísala medzi 70-80. A ešte keď vlastná dcéra povie, že nájdi si bokovku, tak to je už čo povedať.

Idem s dobou, tak vyhlasujem výberové konanie na novú partnerku. Klasike azetku veľmi neverím, hoci sú tam tisícky návštevníkov, tisícky vydajachtivých žien a o trošku viac ženbychtivých mužov. Lenže… keď človek hlbšie vojde pod kožu takej vydajachtivej ženy, zistí, že je to úchyl schovávajúci sa pod nick ženy, ktorý nemá dosť odvahy, aby vystúpil pod svojou identitou. Naivní úchylovia a deti si však myslia, že môžu na internete písať čokoľvek, urážať kohokoľvek a vôbec, že internet je miestom nehoráznej zábavy, pričom zabúdajú, že ich aktivity cez admina a pod. nie je až také ťažké vystopovať podľa IP adresy. Ale vráťme sa k reálnemu výberovému konaniu.

Je pravda, že síce už v práci jedna z mladších kolegýň pomerne často stepovala okolo môjho stola. Sympatická bola, to áno, ale absolútne vo mne neevokovala žiadne predstavy ohľadne prípadného budúceho spolužitia. Jej feromóny ma nechávali chladným a táto sympoška, hoci sa s ňou dalo pokecať trebárs o oprave auta, hokeji, ma priťahovala asi ako kamarát, s ktorým skočím na pivo. Hmmm, to nie je až taký zlý nápad, skočiť s ňou na pivo.

Na druhej strane som sa zahľadel do pracovníčky z iného pracoviska. Žena s veľkou charizmou ako Nigella z televíznej relácie o varení, večné slniečko, mi padla do oka. V práci sa nič neutají, tak človek vie, že pred polrokom sa rozišla so svojím dlhodobým partnerom. Snáď je polrok dosť dlhá doba, aby všetko prebolelo, hodnotím z vlastných skúseností. Ale tu však nejde o výberovom konaní, ale skôr o dobýjanie. Karta sa obrátila a moje srdce poskočilo, keď pri nenútenom rozhovore prijala moje pozvanie do kina. Dobu pred kinom sme strávili v útulnej kaviarni pri rozhovore, kde každý z nás začal odhaľovať zákutia svojej duše. Nuž ja, ako muž v rokoch, podotýkam v najlepších, mám výchovou vštepené zásady starej školy, po filme som ju odviezol domov a rozlúčili sme sa. Po príchode na moju domovskú základňu, hlava v oblakoch a pri praktickom trávení času domácimi prácami, som začal spletať vízie. Pravda, je to na smiech po prvom stretnutí, ale prečo si nespestriť prítomnosť hmlovinou predstáv nad budúcnosťou. Na rad prišlo ďalšie stretnutie, tentokrát na divadelnom predstavení. Všetko išlo podľa predchádzajúcej réžie. Vyzdvihnúť pred domom, do divadla, po predstavení odovzdať doma. Ach tá moja stará škola, alebo moje nemoderné predstavy o stretnutí s osobou opačného pohlavia? Pravdepodobne pri odprevadení ku dverám domu, keď zazvonila a otvorili jej dvere, očakávala asi niečo iné, ako len moje poďakovanie za príjemný večer (No ak sa mýlim, opravte ma.), no kým sa ja rozhýbem. Aj tak už opar nad budúcnosťou dostával  tvar obláčika. V zápale entuziazmu som nabehol na systém zdravého stravovania a odtučňovacej kúry, pre začiatok forma pešej turistiky, tak tri hodinky denne a musím skonštatovať, že táto forma relaxu a vyvetrania hlavy na mňa má veľmi pozitívne účinky.

Sympatie tu boli, zdá sa na oboch stranách a naše stretnutie prispelo k ich prehlbovaniu. Ale kameň úrazu, slovenský národ. Neviem, kde to žijem, prečo je to tak, ale keď si vezmem moje životné skúsenosti a charakteristiku toho, s čím sa stretávam na dennom poriadku, je tisíckrát lepšie, ak ide muž so ženou do postele, ako raz verejne do divadla, alebo na večeru. Závisť, ohováranie, pre našincov tak typické šomranie, večná nespokojnosť so všetkým a kritika v zákutiach, keď to nepočuje daná osoba, ktorej sa to týka. Aj teraz v momente vzniklo pošuškávanie, ukradomky na nás pozerajú, úškrny, čo mne osobne až tak nevadí a nevadilo. Však obaja sme bez záväzkov, tak nemám čo riešiť.

A pretože po príchode domov z práce nie je s kým prehovoriť, len ak budem oslovovať televízor, alebo hrýzť steny a domácim prácam sa nemôžem až tak veľa venovať, lebo sa zo mňa stane pedantný suchár, navrhol som ďalšie stretnutie v nejakej útulnej kaviarničke v meste.

Moje ego samozrejme vzrástlo, keďže som nebol odmietnutý a tak sme sa vybrali do, pre mňa síce neznámeho, no s potešením som zistil, že pekného podniku, kde sme sedeli takmer sami. Široký stolík medzi nami síce vytvoril väčšiu, ako dôvernú zónu, rozhovoru to nevadilo a začalo druhé kolo otvárania zákutí duše. Prebrali sme za dve hodinky rôzne témy, od detí, po starých rodičov, od poznávacích ciest po slovenskom alebo i zahraničnom svete, kým som pri náznaku, že sa zdvihneme, nevyslovil svoju túžbu, tak ako sa spieva v starej peknej pesničke: “…chtěl bych být víc, než přítel tvúj…“ Najskôr úľak, pretože moje slová jej vytiahli slzy z očí, potom váhavé vysvetľovanie, ktoré z človeka lezie tak ťažko, ako pri odpovedi nepripraveného študenta pred tabuľou. Ale áno, pochopil som. Vzťah, ktorý sa jej takpovediac rozpadol pred polrokom, nie je vôbec tak zabalzamovaný, aby bolo jasné, čo ďalej. Slová… že nemôžem zahodiť predchádzajúcich deväť rokov, prepáč, ale nemám vôbec vysporiadaný predchádzajúci vzťah… dalo jasnú bodku v mojich víziách a špongiou s jej slzami zotrelo črtajúce sa obláčiky nad mojou budúcnosťou. Potom sme sedeli ešte asi dve hodinky, pričom však náš rozhovor bol oveľa viac nenútený, pohodový, na tvári jej žiaril úsmev a svojou vyslovenou pravdou z nej opadol problém, opadol stres z nepredvídateľnej budúcnosti. Rozprávali sme sa možno ešte o dôvernejších veciach ako predtým, avšak odrazu uvoľnene, bez tlaku zodpovednosti a stresu. Áno, pochopil som, že tadiaľto moja cesta asi  nevedie a bolo mi to podané jasne, zrozumiteľne, ale zároveň s citom. Je to realita, polrok prestávky v jej vzťahu bol potrebný na prečistenie hláv a výber ďalšej cesty. Má pravdu, že deväť rokov sa nedá zahodiť a počas nich boli obdobia ťažké, ale aj nesmierne krásne. A v živote každého človeka nastane moment, že nevie, čo chce. Táto žena, ktorú si aj preto vážim, však už teraz v tom má jasno.

Žiadny rozhovor netrvá večne, tak sme opustili podnik a pobrali sa na parkovisko, kde som mal odstaveného svojho motorového tátoša. Na slovíčko „bože!“ som spozornel. Rovno oproti podniku stálo tmavé auto, z ktorého vystúpil  muž a vykročil proti nám. Nuž áno, poznám ho, je to muž, ktorý spájal predchádzajúcich deväť rokov s dámou, ktorú som sprevádzal. Vykročil proti mne, podali sme si ruky, pričom oči mu blčali a mal čo robiť, aby sa ovládol: „zhadzuješ ma pred celým svetom, každý mi hovorí, že s ňou chodíš!…“ Na moje vlastné počudovanie som mal pokojný hlas a pokojne som sa pokúsil s ním porozprávať. No ale skúste mávať rozzúrenému býkovi pred očami červenou handrou a dohovárajte mu, aby bol kľudný. Kiežby vedel, čo viem ja, ako sa zachovala, čo mi pred momentom povedala. Ale taký človek je schopný chápať, čo mu hovorím? Aj tak sme sa rozišli v mieri, ja do auta, oni do druhého.

Po pár dňoch nasledoval takmer hodinový rozhovor s mužom, ktorý pred nedávnom nevedel čo činí v záchvate žiarlivosti a blčal ako Cherubín. Bola to ako spoveď, potreboval sa vyrozprávať, dozvedel som sa veci, do ktorých ma nebolo nič, dozvedel som sa veci, ktoré sa diali dlhých deväť rokov, možno aj skôr, dozvedel som sa príčiny krízy, hoci som sa na to nepýtal. Žiarlivosť je hrozná choroba a že sa medzi nami nič nestalo, ako aj reprodukovanie ňou vyslovených slov, ho nepresvedčilo, že…, slušnejšie povedané, som sa jej nedostal do nohavičiek. Nuž nikdy by ma nenapadlo, že dostanem tzv. kopačky a budem sa snažiť dávať dokopy partnerov, ktorí sú toho príčinou. Nuž ktovie, čo bude ďalej. Ale mám depku zo samoty, žeby som sa pozrel do chladničky?

Vrátil som sa na začiatok. Vyhlasujem výberové konanie na ženu môjho života.