V minulých článkoch som sa rozpísal v náznakoch o politikoch a o veciach, čo ma štvú. Ale tie sa sypú na mňa zo všetkých strán. Preto načriem do iného súdka a vyberiem tému ľahkú, prelietavú. Dnešný námet mi dal môj pes, a keďže si množstvo ľudí praje aspoň chvíľku vedieť, čo si jeho štvornohý miláčik myslí, tak som sa ho opýtal a tu je jeho odpoveď:
To bude v novinách? Aha, tak na internete? No nevadí. Tak môžem?
Volám sa Roxy. Dva roky sa snažím vycvičiť pánička a paničku k môjmu obrazu. Myslím, že sa mi to celkom darí. Chce to veľa trpezlivosti a odriekania, ale ja mám času dosť. Cez týždeň, keď sú v práci, mám čas na voľbu vhodnej stratégie. Najradšej mám soboty a nedele. Vtedy ráno vstanem a pozriem sa na nich, ako ležia v posteli. Nejdú do práce, ale to neznamená, že budú vylihovať. (Ja predsa chcem vodičku, raňajky, no a načim mi vykonať aj nejakú tú osobnú potrebu. Ako sa to vlastne povie, osobná, to je ako osoba, tak to nie, radšej poviem, že psiu potrebu.) Tak leňošiť by sa im zachcelo a to zasa nie. Spomenul som si na vedca Pavlova, ako ho vycvičil môj predchodca. Stačilo Pavlova naučiť, aby pred podávaním žrádielka zazvonil na zvonček a už sa servírovalo. A ja som tých mojich naučil ráno vstávať. Zrána si zanôtim nejakú moju obľúbenú pesničku Lady GAGA a pániček vyskočí z postele, oblečie sa a idem ho vyvenčiť. Niekedy sa mi ani tak veľmi nechce, ale čo mám s nimi robiť, všimol som si, že sa mu v poslednej dobe akosi nabaľuje tuk, priberá, tak to nemôžem dopustiť. A potom sa so mnou hrá. Ja ho už nenechám ísť do postele, veď je už oblečený. A veru dobre som si ich naučil. Kedykoľvek cez deň stačí zanôtiť, pozrieť sa hypnoticky do očí a už sa jeden z nich dvíha, môže byť akýkoľvek napínavý hokej v televízii, seriál, pekne si ich idem vyvenčiť. Vediem si ich na druhej strane vôdzky, tvária sa, že oni vedú mňa, ale ja si idem kam chcem. Ak nájdem blato, mláku, už ma dvíhajú a prenášajú na druhú stranu. Keď prídem domov, umyjú mi labky, teda mám full servis a spokojne sa uvelebím na mojom obľúbenom mieste. Aj to som si ich naučil, že najlepšie miesto je v páničkovom kresle pred televízorom. Však on si sadne niekde inde. Najradšej mám, keď pániček vonku odháňa iných psov, myslím si, že ho to baví, tak ja mu nechcem pokaziť zábavu a keď vidím veľkého psa, začnem na neho vrčať a brechať. Jasne, že mu pošepnem, aby sa tváril nahnevane, lebo to je taká hra mňa s mojím páničkom. Ten ma v momente dvíha na ruky a veľký pes chodí okolo a tvári sa veľmi, ale veľmi nevľúdne. No a ja na rukách radostne štekám, že sa mi to podarilo. To je veru adrenalín, až cítim, ako mojej paničke alebo páničkovi sa zvyšuje tep.
Keď chcem nejakú dobrotku, tiež mám na to svoj pohľad číslo štyri, to je uprený pohľad, nacvičené smutné psie oči. Pániček a panička najprv zneistia, potom to nevydržia a pohladia ma. No a mne potom stačí zakrútiť chvostíkom, podať im dva-trikrát labku a už utekajú pre nejakú mňamku. Okrem toho som ich vonku naučil aj hádzať loptičku, paličku a aportovať. Musím uznať, že ľudia sa učia veľmi rýchlo. Nuž veď sa majú od koho. Predsa pes bol ešte aj skôr vo vesmíre, ako človek.
Musím však priznať, že pánička a paničku mám rád. Dajú sa dobre cvičiť, sú poslušní. Niekedy, keď prídu z práce a vidím, že sú nespokojní, cítim z nich nervozitu (viete, že nervozita má svoju vôňu, tak isto ako aj strach, alebo radosť?). Vtedy ich rozveselím, pritlačím sa, znovu mám na to špeciálny pohľad, prihovorím sa im a oni začnú myslieť na niečo iné. A milujem s nimi dlhé výlety a vozenie autom. Keď s nimi pes žije dosť dlho, zdá sa mi, že sa naučili aj niečo z mojej reči. Človek, keď chce, vie byť verný a vie byť najlepší priateľ psíka. Ale vtedy, keď chce. A na to treba ešte veľa, veľa trpezlivosti. No a idem si dať niečo dobré pod zúbok. Haló, čo ste mi nachystali?
Celá debata | RSS tejto debaty