Ja viem, že sa už o tom veľa hovorí, veľa sa písalo, no je to vec, ktorá ma nenecháva chladným, je to informácia o fiasku Slovenska, o fiasku pre deaflympijských športovcov. Jedna vec mi však nejde do hlavy. – podujatie takéhoto charakteru predsa nikdy neorganizuje jeden človek. Vždy je za tým výbor, vždy je za tým tím organizátorov a ľudí, ktorých zastrešuje rovnaký cieľ a týmto cieľom bolo v tomto prípade usporiadať obrovské podujatie a podporiť propagáciu Slovenska, propagáciu krajiny, kde žijem, na ktorú som hrdý, krajiny, ktorá si to zaslúži a ponúka nesmierne množstvo krás a pokladov. Tak prečo sa s nimi nepodeliť, prečo to neukázať aj ďalším ľuďom.
Princípom rozvoja turizmu na Slovensku, do ktorého sa investujú nemalé peniaze, je aj organizovanie takýchto podujatí, akým mala byť aj práve táto olympiáda. Kde ostala kontrola? Kde ostala zodpovednosť zodpovedných? Je ľahké teraz to hodiť na hlavu jedného človeka, ukázať prstom, to je on, kto to zavinil, označiť ho plným menom v novinách a opľúvať. Ale kde sú tí ostatní zodpovední? Kde sú tí ľudia, ktorí poverili tohto jedného človeka, aby olympiádu zorganizoval? Kde sú tí, ktorí videli, že všetko viazne, že sa neposúva ani rekonštrukcia štadiónov a športovísk, ako bolo sľúbené. Celá táto udalosť nemá charakter organizácie jedným človekom. Celá táto udalosť je vecou Slovenska a všetkých občanov a teda nami volených zástupcov, ktorí sedia v parlamente a neraz vedú žabo-myšie vojny o nepodstatných veciach.
Obrazne: keď moje dieťa urobí hanbu, urobí ju celej rodine. Tak sa snažím napraviť, čo je v mojich silách, veď si to s ním potom vybavím. A odrazu ma hrozne sklamalo, keď vidím, že… no nazvem ich otcovia národa, hoci to označenie by malo byť pre nich cťou, že títo ľudia, namiesto toho, aby operatívne a bleskovo vyriešili hanbu, zabezpečili olympiádu, títo ľudia strčili hlavu do piesku – my nič, my za to nemôžeme. Títo ľudia vôbec necítia kúsok zodpovednosti za Slovensko, keď nechali prísť športovcov zo sveta k nám do nezabezpečených hotelov, športovcov, ktorí sa roky pripravovali, aby mohli reprezentovať svoju vlasť. A nám nestoja ani za to, aby sme sa o nich postarali, aby sme ich privítali, ako sa patrí a pripravili pre nich primeraný program. Títo naši predstavitelia vyhadzujú denne svojimi rozhodnutiami množstvo eur, no zabezpečiť deaflympiádu nechceli a úplne odignorovali. A to je hanba. Hanbím sa za nás, za Slovensko a hanbím sa za to, že stovky športovcov odišlo sklamaných domov, kde budú „nadšene“ rozprávať o tom, ako im bolo vynikajúco na Slovensku, aká sme my pohostinná krajina. A my? Však máme človeka, na ktorého môžeme ukázať prstom, môžme si všetci do neho kopnúť, alebo ho opľuť. Pomôže nám to? Mne nie, pretože meno Slovenska, ktoré poctiví ľudia, poctiví športovci roky budujú, sa týmto zotrelo mokrou špongiou plnou trpkých sĺz deaflympionikov.
A pred nami je ďalšie vrcholné podujatie – Majstrovstvá sveta v hokeji. Už teraz je zrejmé, hoci na prípravu bolo dosť času, že sa všetko nestihne a vybudujú sa „Potemkinove dediny“ zakryjú sa škaredé budovy plachtami, obrubníky chodníkov sa natrú čerstvo novou bielou farbou, diery v stenách sa zalepia plagátmi. Už teraz je zrejmé, že renovácia športového stánku vyšla drahšie ako stavba nového. Už teraz sa hovorí, že vedľa vyrástol hotel s heliportom, ktorý je postavený na čierno. Už teraz je zrejmé, že chátrajúce a nevzhľadné stavby staníc sa obnovia výmenou dverí, možno okien, lenže smrad v nich ostane. Nie Amerika, o ktorej sa to tvrdí, ale Slovensko je krajina neobmedzených možností, len treba vedieť kedy, s kým a za čo. Aj potom si ukážeme prstom, kto za to môže? Aj potom naši zodpovední „otcovia“ strčia hlavu do piesku? Aj potom to tým všetkým skončí a všetci budú spokojní, lebo vinník sa našiel a biznis ide ďalej.