Ako malý chlapec som počúval rozprávky a medzi nimi bola aj tá o troch grošoch, teraz nemyslím tú upravenú z nemenovanej banky, ale tú pôvodnú, tak tam človek zarobil tri groše. Z jedného žil s rodinou, jeden vrátil svojim rodičom za výchovu a jeden dal svojim deťom, aby mu mohli na jeho starobu pozornosť oplatiť.
Ja som bol tiež vychovávaný k tomu, že nemám míňať viac, než zarobím. Po prežitých rokoch s tým plne súhlasím, hoci nejaký ten úver som aj ja prekonal. Ale ako sa vraví, ľahko požičať, ale ťažko vracať. A myslím, že moje deti som vychoval dobre. Neoplývali sme nikdy bohatstvom, ale po skončení školy si našli prácu a usilovne sa snažia zarobiť svoje tri groše. Som na nich právom hrdý.
No existujú aj výnimky. Nemám však na mysli tých, ktorí využívajú medzery v zákonoch a dokážu za pár rôčkov zarobiť niekoľko desiatok „poctivých“ miliónov. Myslím opačný extrém – tých, ktorí míňali viac, ako dokázali zarobiť. Áno, pre začiatok riešili svoju platobnú neschopnosť úverom. A nie každý vie byť úspešným podnikateľom. Ale keď ani ten svoj úver nedokázali splácať, dali sa na nečestné chodníčky, začali kradnúť. No a nemusíte ani hádať, kam ich márnotratnosť priviedla. Prišli o rodiny, niektorí skončili v base, niektorí prišli o bývanie a sú na ulici. Ani jednému z nich nie je čo závidieť. A z toho bahna, kam sa dostali je ťažké sa vyhrabať a postaviť na vlastné nohy.
Každý normálny človek si povie, že to je choré, a že zákonite takýto výsledok musel prísť. Každý z týchto ľudí bol svojím spôsobom potrestaný – výkonom trestu, biedou a chudobou. Ja však začínam mať obavu, keď sa pozerám okolo seba. Po roku 1989 som rátal s tým, že nejaký ten rôčik bude trvať, kým sa naša ekonomika rozbehne svojím tempom a životná úroveň sa bude zvyšovať. Po roku 1989 prognostici predpovedali, že nám to bude trvať tak 10 rokov, kým dobehneme západ. Nuž výborne, desať rokov utiahneme opasok a potom …
Potom sľúbené dvojnásobné platy. Aj tie síce prišli, ale s cenami blízkymi európskym, takže kúpna sila nebola dvojnásobná. Ale aby som nekrivdil, tak na niektoré komodity na trhu aj áno, napr. cena elektroniky klesla. (No nie elektronikou je človek živý.) Roky bežia, príde kríza, no aspoň je na koho hodiť vinu, a po dvadsiatich rokoch zisťujeme, že nás čakajú štyri roky strádania, šetrenia a ďalšieho uťahovania opaskov. A čo tí, ktorí majú už opasok utiahnutý na poslednej dierke? Ešte vždy sa dá tá jedna dierka pridať, aby im nespadli nohavice. Už dávno nie sme sebestační s potravinami, zaplavuje nás tovar zo susedného Poľska, Číny, mäso z Brazílie, paradajky zo Španielska. (Ako to len tí Poliaci robia, že nás vo všetkom dokážu podliezť s cenami?)
Nedá mi pritom nespomenúť si na starý vtip: Vidíš to lietadlo? Je ako naša životná úroveň. Čím je vyššie, tým je menšia.
Vrátim sa ale k tým chudákom, ktorí neslávne skončili po páde do bahna. Trpia, pretože si zavinili svoj úpadok. Keď však počúvam zo všetkých strán tie reči o úsporách a o našej situácii, o tom, ako musíme šetriť, premýšľam o tom, ako zavinili úpadok moje deti? Ako zavinili úpadok tisíce ľudí, ktorí poctivo pracujú? Pýtam sa, ktorý gazda tak zle gazdoval, že viac míňal, ako zarobil? Kde boli všetci tí poradcovia, keď nedokázali spočítať, že dva plus dva sú štyri a keď miniem päť, tak mi jeden grošík chýba. Tak to neboli poradcovia ale celkom kvalitní rektolezi. Dnes sa tí gazdovia, ktorí zle gazdovali tvária, že je všetko v najlepšom poriadku, ale na vine je ten gazda, ktorý prišiel po nich, alebo ten pred nimi? („Já na bráchu, brácha na mne“.) A ako dopadol gazda, ktorý zle gazdoval, je v base, alebo na ulici? Ako trpí? Nijak, on si tie tri groše nechal pre seba a ten grošík, čo si požičal, ktorý minul naviac, ten hodil na plecia nás ostatných. A nech premýšľam ako chcem, nespomínam si, že by za posledných dvadsať rokov u nás hospodáril gazda s tým svojím zdravým, ospevovaným sedliackym rozumom.