Politická vôľa nás prekvapuje každým dňom. Zverejňovanie stanovísk dopravných hliadok je len jednou z mnohých noviniek. Ale ako je to vlastne s políciou samotnou. Stačí zmena vlády, stačí zmena vedenia, aby došlo k zmene myslenia?
Práca v polícii sa spájala s pretekmi o objasnenosti trestnej činnosti. Funkcionári denne sedeli nad tabuľkami, výstupmi zo štatistiky a ovplyvňovali stovky alebo desatiny percent. Bol to tzv. čiarkový systém a pre zjednodušenie a ilustráciu porovnával sa počet trestných činov celkovo, s počtom trestných činov známych páchateľov, teda objasnených skutkov. Tam kde čísla klesali k nebezpečnej hrubej červenej čiare stanovenej nadriadenými, policajti si pomáhali vyhľadávaním drobných krádeží, umelo nafukovanými na trestné činy a naopak, tam kde došlo k vreckovej krádeži, teda krádeži na osobe, alebo inak povedané bola poškodenému ukradnutá vec, ktorú mal nielen vo vrecku, ale bezprostredne pri sebe, hrala sa hra odmietnutia: Ukradli vám peňaženku, telefón, mali ste tam občiansky preukaz? Spísala sa zápisnica o strate občianskeho preukazu, pretože občan si musel vybaviť nový… príďte sa spýtať o týždeň, máme to zapísané, či sa nič nenašlo a podobne. To je len zlomok spôsobu, ako sa veci zatĺkali. A občan – ten bol na vedľajšej koľaji.
Po roku 1989 sa pomaly vedenie polície menilo. Čiarkový systém však nie. A so stúpajúcou kriminalitou, ktorá neodmysliteľne nastala s príchodom demokracie, nezamestnanosti, amnestií, zmenami legislatívy, ako aj systémom práce v polícii preteky o dosiahnutie čo najlepšieho percenta objasňovania pokračujú. Ten, kto je nad červenou čiarou, ten je na tom dobre, má pokoj od kontrol, nadriadených. Ten čo sa dostal do ohrozeného pásma má smolu. Previerky, kontroly, zvyšovanie tlaku cez nadriadených po radových policajtov, cez radových policajtov na ľudí.
Prišla konečne nová doba. Povedalo sa, čiarkový systém skončil. Konečne to vyzeralo na uvoľnenie a skľudnenie napätia. Ale hoci oficiálne sa boj o objasnenosť skončil medzi jednotlivými oddeleniami, medzi okresmi a krajmi, v skutočnosti pretrváva do dnes ako základné kritérium hodnotenia práce polície. K tomu ešte pribudla evidencia priestupkov a ich objasnenosť.
Takto, hoci do polície prúdia noví, mladí ľudia, stále skĺznu do zabehnutého, stále ostanú na koľajniciach, ktoré ich nepustia. Ministerstvo robí hodnotenia, aktivity určené na priblíženie a zblíženie polície s verejnosťou. Dopraváci už začali zverejňovať miesta hliadok a vozidlá, ktoré používajú pri službe. To však nerieši situáciu. (Mimochodom, sprísnené kontroly a zvýšenie merania rýchlosti od začiatku tohto roku som privítal, často jazdím a evidentne došlo k zvýšeniu dopravnej disciplíny na cestách a tým aj bezpečnosti. Klesol počet tých, ktorí ma predbiehali pri dodržiavaní rýchlostných limitov.)
Ľudia si radi pozrú v televízii alebo prečítajú v novinách úspechy polície, že sa podarilo odhaliť páchateľa takej a takej lúpeže, alebo zadržali páchateľa vraždy. Áno, pre ľudí je to zaujímavá informácia, ale je to informácia na úrovni napr. informácie, že v susednej krajine padali krúpy.
Ale keď príde človek z práce domov a zistí, že mu nejaký odkundes napchal do zámku dverí zápalky, alebo zničil poštovú schránku, polámal kvety v záhradke, tak takáto informácia ho vytočí oveľa viac. Je to preto, lebo sa ho to bezprostredne týka, spravil to niekto, kto si neváži jeho majetok a znepríjemňuje mu život. A toto má byť práca poriadkovej polície. Pozrite sa napr. do Anglicka, tam policajt Boby pomôže starému človeku cez cestu, poradí, tam je skutočným pomocníkom občanom, rieši okamžite ich denné problémy. Je s ľuďmi, na ulici, nie ako u nás prefrnkne autom a keď o niečo požiadate, tak cítite prinajlepšom, že ste na obtiaž. A to je to myslenie, ktoré treba u nás zmeniť. Treba ho zmeniť však od vrchu. Zlikvidovať nekompromisne čiarkový systém, hodnotenie podľa objasnenosti. Je pravdou, že sa ťažko vymýšľa niečo nové a mení to, čo tu bolo zaužívané posledných 50 rokov. Chce to ľudí prístupných zmene. Chce to novú legislatívu. Chce to, aby na ministerstve boli odborníci, ktorí budú vedieť a mať prehľad o tom, ako sa pracuje na základných útvaroch a nenechajú sa opíjať mokrým rožkom skresľovanej a upravovanej štatistiky. Radový policajt tu má byť na to, aby pomohol, keď to ľudia potrebujú. Nie je tu preto, lebo sa potreboval zamestnať a nenašiel nikde inde prácu. Musí však vedieť rázne a promptne zakročiť v medziach zákona, kde je to potrebné. Musí sa správne rozhodnúť v zlomku sekundy, pretože potom dlhé mesiace celé skupiny múdrych expertov z nadriadených útvarov skúmajú, či spravil chybu.
Policajtom sa nestane človek nástupom k policajnému zboru, ale svojím presvedčením, praxou a profesionalitou. Je to o človeku, ktorý túto prácu vykonáva. Nie je to zamestnanie ale poslanie. Že to je tá správna cesta ukazujú aj prieskumy obľúbenosti zamestnania a dôvery občanov v zahraničí.