Patrím do generácie odchovanej na pevnej telefónnej linke. No nie, že by to bolo nejaké terno, ale človek si zvykol. Keď vybehli mobilné telefóny, tak sa zo mňa stal ich odporca a to mi zostalo takmer do dnes. Všetko, čo je popísané v tomto blogu je pravdivé, len mená osôb a niektorých miest, kde sa to odohralo, sú zmenené.
Na ktorési vianoce ma pod stromčekom, hoci celá moja rodina vedela o mojej antipatii k mobilom, čakal balíček a v ňom telefón, tá známa tehlička. Tento darček, či sa mi páčil alebo nie, bol na paušál a teda bolo treba platiť dva roky. To bol teda začiatok môjho mobilovania. Je pravdou, že hoci som tento mobil používal, bol to môj úhlavný nepriateľ. Každý ma zastihol, nemal som chvíľku pokoja, ušiel som len náhodne, keď som sa nachádzal na území nepokrytom signálom. Až raz prišlo poučenie. Prechádzal som cestou na mojom starom aute po ceste smerom z Hriňovej na Vrch Slatinu. Kto to pozná, vie, aký je tam tankodrom. Tak sa stalo, že sa ozvala rana a moje staré auto doslúžilo – praskla poloos. A vtedy sa mi ďaleko od civilizácie v lese mobilný telefón hodil po prvýkrát. Vytočil som číslo kamaráta a… No jasne, v mojej nenávisti, som ho nenabil, batéria už mala svoje odslúžené a už veľmi nedržala. Ozvalo sa pípnutie, telefón sa vypol. Syn ma vtedy nazval podľa populárneho seriálu Mac Gyver, pretože som otvoril kapotu a batériu z mobilu som na sekundu – dve pripojil na autobatériu dobiť. Neviem či to bolo tým, ale som sa dovolal kamarátovi a o hodinku ma brala odťahovka. Batériu z mobilu som samozrejme potom už naozaj musel nahradiť novou. Tento príbeh ma však nepoučil a moja nedôvera pretrvávala ďalej, hoci som vymenil už niekoľko telefónov. Telefóny zvonili vždy v tú najnevhodnejšiu dobu, však to určite poznáte. Vyšiel som si na ryby a to by ste sa čudovali, koľko ľudí práve vtedy niečo potrebuje. Aj ryby to vedia vycítiť. Telefonujem a čo vidím, na druhom konci silonu sa niečo deje. V jednej ruke udica, v druhej mobil a rýchlym výkrikom: „mám záber!“ končím rozhovor. Končí aj ryba, pretože jednou rukou to nezvládam. Alebo akonáhle sadnem za volant, vtedy zazvoní telefón. Nuž snažím sa zastaviť, keďže za jazdy sa telefonovať nesmie, aj tak mám telefón vo vrecku a odtiaľ by som ho strašne zle doloval po sediačky. Keď sa mi podarí spojiť s volajúcim, obyčajne nejde o nič dôležité, len sa chcel porozprávať. Keď už mám ucho celé horúce a skončím hovor, pohnem sa a telefón po pár metroch zazvoní znovu: „Vieš na čo som zabudol – dla?“ alebo telefonát typu: „vieš ako dlho sme spolu telefonovali?“ Myslím, že v mobile existuje taký malý škriatok, ktorý ma sleduje, len aby mi robil napriek. Veď vrcholným výkonom škriatka je vyzváňanie vo chvíli, keď… nuž jednoducho vynikajúca antikoncepcia. Na druhej strane uvažujem, že si za to asi môžem sám, že som to vyprovokoval svojou nenávisťou k mobilu.
Avšak príhoda z dnešného dňa mi otvorila oči. Horúčava, no konečne začalo leto, idem autom a zrazu zvoní telefón. Zastanem a ozve sa mi zastretým hlasom prerušovane známa Jana: „Je mi hrozne zle, odpadnem, som v aute a čakám na muža. Nechal si tu telefón a je s Peťom v Auparku. Neviem na Peťa číslo, je mi zle…“
Nie je nič jednoduchšie, ako vytočiť Peťa a posúriť ich oboch k autu. Všetko som to už dávno pustil z hlavy, keď večer pípla sms správa. Otvorím ju a:
SRDECNA VDAKA ZA ZACHRANU ZIVOTA. JANA
Oči mi skoro vypadli, tak toto by som nečakal ani v telenovele. Jasne, že som nič nespravil, len jeden obyčajný, hlúpy telefonát Peťovi. Počúvajte ľudia a viete vôbec o tom, že ten mobilný telefón je celkom dobrý vynález? Prepáč mobilčok, nehnevám sa už vôbec na teba, mal som to zistiť už vtedy na ceste, ty za nič nemôžeš, ale… moja nevraživosť sa asi obráti na mobilných operátorov. Naozaj ten dobrý služobník za to nemôže, ale…