Píšem o živote, píšem o tom, čo ma zaujme, čo mi brnkne do nosa a nad čím sa podľa mňa oplatí zastaviť. Odborníkov na politiku je až až, takže do politických tém sa až tak nemontujem (hoci nikdy nehovor nikdy) a pesimistických príbehov je tiež na rozdávanie. Zapnem televízor – samé tragédie, vraždy, lúpeže, sprenevery. Otvorím noviny, to isté. Otvorím časopis a bulvárne klebety útočia z každého riadku. Potom sa porozprávam na ulici s kamarátom, ktorého som dlho nevidel a rozhovor sa skrúca vo víre krízy, nezamestnanosti a problémov. Tak to teda nie. Preto som sa rozhodol podeliť sa s vami aj o tie iné, zaujímavé veci zo života, okolo ktorých denne chodíme a väčšinou si ich ani nevšímame. Malé deti majú dar, ktorý výchovou strácajú. Vidia život a svet okolo seba, pýtajú sa, čupnú si na chodníku k lienke a budú ju desať minút pozorovať, keď sa my najviac ponáhľame. Naozaj sa tak ponáhľame a náš problém je dôležitejší, ako lienka?
Ako novopečený starý otec sa vytešujem s prvým vnukom Lukáškom. No o týždeň bude mať tri mesiace, ale už očkami sleduje, čo sa okolo neho robí, brble si pre celý svet tie najkrajšie rečňovanky, usmeje sa len tak, zo spokojnosti.
Dnes ho čakalo uvítanie do života. Síce už absolvoval krst v neďalekom kostole, zvládol ho bez akéhokoľvek zamrnkania a teraz bol spolu so svojimi rovesníkmi na slávnostnom uvítaní do života na Mestskom úrade. Niekto si povie, že to je prežitok, ale celá udalosť mala svoju krásnu atmosféru a z nejedného oka navštevníčok vytryskla slzička dojatia. Ťahavá citlivá melódia zaspievaná precítene paňou pri klavíri Lukáška predčasne uviedli do krajiny spánku. A potom zarecitovali malí škôlkári, básničku od Milana Rúfusa: Anjeličku môj strážničku. Modlitbičku pozná snáď každý, ale Rúfusov odkaz v prvom verši: opatruj moju mamičku v druhom otecka … je veľmi hlboký a v podaní malých umelcov dáva aj celému obradu nádhernú atmosféru.
Uvítanie do života. Nie je to prežitok, je to pripomenutie rodičom detí, na akú zodpovednú cestu vykročili a je len na nich, keď deťúrence vyrastú, ako sa postavia k životu, ako budú vedieť uchopiť príležitosť za pačesy a nepustiť, alebo naopak sa schovať za maminu sukňu. Bolo to pripomenutie aj pre mňa, či som svoje dieťa pripravil dostatočne na úlohu rodiča, či zopakuje tie isté chyby, ktoré som robil ja, alebo je o level vyššie. Uvedomil som si aké je čaro byť starým otcom. Je pravdou, ako sa vraví, rodičia majú povinnosti a starosti, no starí rodičia majú vnúčatá už pre zábavu a rozmaznávanie.Teším sa, keď vnúčik začne klásť prvé otázky a dúfam, že ich bude veľa a teším sa na to, ako mu budem trpezlivo na ne odpovedať.
A Lukáško? Veľmi dobre vie, že je o ňom reč. Keď si ho doberáme, že ho dedo vezme na ryby a on nám bude miešať krmivo a napichovať kukuricu na háčik, už teraz sa usmieva. Že by tomu rozumel?