Dovolil som si požičať túto frázu od uja Klobásu, alias Jula Satinského. Keď si ale prečítate dôvod, tak pravdepodobne uznáte, že som sa vyjadril nadmieru jemne.
Tri roky bývam v krásnom byte v malebnej obci stredného Slovenska, no fakt, radosť bývať. Len akosi ulica sa medzi miestnymi nazýva Blatná. Asi tušíte prečo. O to väčšia radosť prišla, keď sa zjavili mechanizmy nemenovanej súkromnej firmy, ktorá čisto náhodou vyhráva všetky verejné súťaže v šírom okolí a začali prípravné práce na budovanie cesty k domom. Všetci sme skákali od radosti divoké indiánske tance. Trpezlivo sme sa prizerali, ako snaživí robotníci platení na úkol sa obyčajne štyria pozerali, kým jeden pracoval. No nič to, veď je to pre naše dobro, cesta predsa len bude. Prešiel týždeň, dva, pracovné tempo sa nezvýšilo. Ale predsa. Tretí, či štvrtý týždeň si firma našla subdodávateľa, a ten nabehol s hŕbou ľudí a mechanizmov a už akože pripravený podklad začali ďalej spracovávať. Jeden deň priviezli hrubý štrk, potom jemný, všetko to zavalcovali. Tretí deň prišiel stavebný dozor, jemne spacifikoval aktívneho subdodávateľa a zmenil jemný štrk za iný jemný štrk, ale podstatne inej farby a kvality. Ten nový bol tzv. kakačkovej farby, čo spôsobila silná prímes ílovitej zeme (aspoň sa to lepšie previaže) a úspešne sa zavalcoval do podkladu. Ani šikovné gazdinky by sa nemuseli červenať pri príprave takého pekného lístkového cesta. Podklad bol fajnový, aj autom sa dalo prejsť, obrubníky pokladené a už len položiť finálnu povrchovú vrstvu. Ale čo to? No nič nemôže byť predsa u nás jednoduché. Pôvodná firma prišla s mechanizmom a začala po celej dĺžke cesty výkopové práce a pokladať žltú plastovú rúru. Nestihli, lebo subdodávateľ bol prirýchly, alebo zabudli, či? No prekvapeniam nikdy nie je koniec. Ďalší deň sa robila na ceste zaťažkávacia skúška a kvalita pokrivkávala za požadovanou normou. Nuda nie je dobrým kamarátom a preto aj nemenovaná firma sa stará nám usadlíkom o rôzne prekvapenia. Jedným z ďalších bolo zoškrabávanie uvalcovanej vrchnej vrstvy jemného štrku, ktorý nahradila vrstva znovu hrubého ostrého makadamu.
Poviem vám, je šťastie, že tento rok je také počasie a nepoprší a nepoprší. Inak neviem, ako by sme na tej našej blatnej ulici žili. Asi ako doposiaľ. Ale do volieb bude cesta isto hotová.
A kde sa to všetko stalo? No predsa na Slovensku. A kto to všetko tie omyly zaplatí? No predsa investor, obec. A kto jej na to dal financie? No predsa sa schválili v rozpočte, z daní, poplatkov, dotácií. A ktože tie dane odvádza? No to sú teda hlúpe otázky. Tak teda kto v konečnom dôsledku zaplatí všetky tie chyby a omyly? No už sa ma nič nepýtaj, pretože šľak ma ide trafiť. A čudujete sa mi?
A čo ďalej? Vôbec netuším, aké prekvapenie ma bude čakať zajtra, od zvedavosti snáď ani nezaspím.